Na R13 ma zavolal náš univerzitný kaplán ešte hádam v januári. Prvotný zápal sa striedal počas toho polroka s nechuťou a rozhodnutím, že nikam nejdem. Napokon zvíťazil zápal pre dobrú vec. Prípravy boli vyčerpávajúce a celé mi to trošku pripomínalo citát zo Svätého písma: "Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek." (Jn 16,21). A tak táto únava bola úplne zanedbateľná pri pohľade na akciu R13, pri pohľade na všetkých tých vysmiatych účastníkov, pri počúvaní katechéz, aj pri stretávaní starých priateľov a známych. Mojou pracovnou zónou bolo ubytovanie na najvzdialenejšej škole spolu s ďalšími piatimi dievčatami. A aj keď sme boli od všetkých vzdialení na 30 - 45 minút svižnej chôdze, s "kolegyňami" sme sa každou minútou presviedčali o Božej blízkosti :)
Naša škola bola nielen najvzdialenejšia, ale bývalo na nej aj najviac účastníčok ;) - niečo okolo 350.
Vo štvrtok v prípravnom týždni sme sa ako dobrovoľníci rozdelili do jednotlivých škôl. Mne sa k dispozícii dostala posledná baba, pretože do ostatných škôl už boli porozdeľovaní po 5 - 6 osôb. My sme boli dve. Školu sme si teda šli pripraviť spolu s o. Pavlom Hudákom a s jedným chalanom z registračného tímu. Až v noci zo štvrtka na piatok sa veci vyjasnili, z každého ubytovacieho tímu sa obetovala jedna baba a v piatok ráno nás už na naše Kľačno putovalo šesť. Vďaka Bohu. Služby v škole sme si rozdelili tak, aby sme stíhali aj časť programu. V piatok, kedy sv.omša začínala v netradičnom čase 17:13, som mala službu spolu s dvomi kamarátkami do 17:00 a rozhodli sme sa, že aj ked sv. omšu už nestíhame, sadneme na mestskú a pôjdeme predsa len aj ked už na začatú :) Sadli sme teda na mestskú, ktorá šla 17:07 a príchod ku Koniarni mala 17:30. Preto sme premýšľali, kde vystúpiť. Rozhodli sme sa pre náš dobrovoľnícky "stage" - Gymnázium sv. Andreja, odkiaľ potom prejdeme pešo. Tam však práve nastupovali do auta chalani - stavbári, ktorí mierili do Koniarne, tak nás vzali. Začiatok svätej omše sme však už nestíhali. Keď sme prišli pred Koniareň, bolo 17:25. Prekvapilo nás však veľké množstvo ľudí pred Koniarňou a vnútri boli všetci kňazi a biskupi pripravení na začatie sv. omše. Všetkým trom nám prebehol mráz po chrbte a keď sme si našli miesta na státie, svätá omša začala. Akoby čakali len na nás. Bol to krásny zážitok - malý zázrak. A takýchto zázrakov sme zažili mnoho...
Som šťastná, že som mohla poslúžiť na tejto akcii. Aj keď som bola v najvzdialenejšej škole, no za 45 minút spoznám predsa viac ľudí ako za 10 ;) A vďaka Bohu za tento čas aj za to, že sa nikomu nič vážne nestalo, aj keď zdravotníci mali asi najviac práce.
Vďaka Ti Bože za všetkých, ktorých som spoznala aj za tých, ktorých som nespoznala, veď vďaka nim sa mohla táto akcia uskutočniť ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára