Kamaráti buďme, ale dlhy si plaťme...

Aj Ty patríš medzi vysokoškolákov, ktorí majú za sebou písanie diplomovej alebo inej záverečnej práce? Alebo si ešte len v ročníku, kedy Ťa myšlienky na písanie práce len strašia, ale zatiaľ sa nimi nejako veľmi nezaťažuješ? Veď starší študenti Ti povedali, že svoju diplomovku napísali za pár dní...

Ak patríš do ktorejkoľvek zo spomínaných skupín, určite sa Ti stalo, alebo sa Ti stane, že školiteľ povie tú tak dlho očakávanú vetu: "Pošlite to na jazykovú korekciu a môžete to dať tlačiť."
A vtedy sa začne veľké hľadanie jazykového korektora, začneš si prezerať kontakty v telefóne, prípadne na sociálnej sieti alebo v mailových kontaktoch a rozmýšľať, kto vyštudoval slovenský jazyk a mohol by to urobiť rýchlo, ochotne a hlavne ZADARMO. A v podstate je jedno, kedy ste sa videli naposledy, možno prešlo odvtedy už pár rokov a vôbec ste sa nekontaktovali, ale veď v priebehu jednej mailovej alebo inej komunikácie sa môžu z vás stať opäť najlepší priatelia. Ak si sa tu našiel, čítaj ďalej :)
Tento blog je práve o práci jazykových korektorov. Aj ja patrím medzi nich, a bohužiaľ, stretávam sa s tým, že mnohí ľudia nevedia, koľko práce stojí za opravením akéhokoľvek textu. Ak si myslíš, že je to len "čítanie", tak si na veľkom omyle. Oprava jednej práce trvá aj niekoľko dní. Je to náročný proces, kedy jazykový korektor rozmýšľa nad formuláciou jednotlivých viet, opravuje čiarky, bodky, štylizuje, opravuje nespisovné slová, ktoré program word nepodčiarkne červenou vlnovkou, stretáva sa s mnohými preklepmi. Napríklad, keď napíšeš dlhočiznú vetu, aj na 5 riadkov, kde máš minimálne desať slovies, a nedáš tam ani jednu čiarku, korektor to s láskou urobí za Teba. Tiež kontroluje aj poznámky pod čiarou podľa smernice danej školy, ktorú si musí vopred naštudovať, častokrát je uprosený k automatickému obsahu a číslovaniu strán a ku kadejakým drobnostiam, ktoré nie sú náplňou jeho práce. Za seba môžem povedať, že musím často použiť aj google kvôli tomu, aby som si overila terminológiu daného odboru, prípadne mená autorov.

Na škole, ktorú som navštevovala, sme mali za gramatickú stránku záverečnej práce možnosť získať až 10 bodov, čo je celkom dosť. Od počtu bodov sa následne odvíjala aj známka za prácu. Ak Ti záleží na tom, aby sa Tvoj oponent nechytal za hlavu kvôli gramatickej a štylistickej stránke práce, určite využi službu jazykového korektora. Ale.... Nikdy to nepovažuj za samozrejmosť od kamarátky, pretože je to práca ako každá iná. Aj kamarátka si potrebuje na to vyčleniť čas, venovať sa tomu, niekedy aj do hlbokej noci, keď Ty už sladko spíš, len preto, aby na druhý deň stihla to, čo stihnúť musí.

A na záver, pár rád do budúcna:
1. Ak Ti gramatika a štylistika robia problém, vedz, že to znamená, že opravovať ju tiež nie je jednoduché.

2. Ak už teda s nimi máš problém, tak si pamätaj, že každá práca niečo stojí.

3. Ak chceš využiť služby korektora, tak nezabudni na 2 základné veci: ak si Ty písal prácu mesiac, tak aj opraviť ju chvíľu potrvá, ak si ju písal tri dni, potom sa má jazykový korektor na čo tešiť!

4. Ak si myslíš, že Tvoj kamarát, ktorý vyštudoval slovenčinu, nemá nič iné na robote, len si po nociach (lebo zvyčajne viac času do odovzdania práce neostáva) čítať Tvoju 60 stranovú prácu, tak sa veľmi mýliš. Je to šok, ale majú aj svoj vlastný, osobný život. 

5. A na záver: "Kamaráti buďme, ale dlhy si plaťme!. Známe porekadlo, ktoré sa dnes zmenilo na plnú škatuľu ďakovných pohľadníc či akciových čokolád z Billy. Skús sa nad tým zamyslieť.

"Ja na Teba nezabudnem"

Úryvok z knihy proroka Izaiáša sa stal inšpiráciou pre organizátorov pešej púte z Muráňa do Levoče. Dnes je to týždeň, ako sme sa vrátili z tejto akcie domov. Len týždeň. A premýšľam nad tým, na koľkých ľudí, ktorých som počas týždňa putovania spoznala alebo stretla, som už zabudla. No na koľkých zabudol On? :) Samozrejme, na nikoho. Je úžasné vedieť, že Boh na nikoho z nás nezabúda, ani pre čokoľvek, čo urobíme a ani pre vzdialenosť, ktorou sme od Boha vzdialení. No kedy si na Neho spomenieme my? Najčastejšie, keď sa niečo zlé deje, situácie, kedy vyskúšame už všetky možnosti a posledné, čo nám ostáva, je modliť sa. A ako sa hneváme, keď to niekto robí nám. Často frfleme: "ten sa ozve, len keď niečo potrebuje" No, vo vzťahu k Bohu, nerobíme to isté? Počas týždňa, ktorý som prežila na pešej púti som si uvedomila tú nekonečnú Božiu Lásku a naučila som sa Mu ďakovať za každú maličkosť, ktorá ma v živote stretne: za slnko i za dážď, za pokoj i za hádky, za vzácne rozhovory s dobrým priateľom. Skúste to aj vy! Ukazujte Bohu, že ani vy nezabúdate na Neho (a nielen v tých ťažkých chvíľach). Akcia s veľkým "A"  - pešia púť z Muráňa do Levoče ma vždy natoľko obohatí, že mám potrebu sa o tieto jej plody deliť. Už dnes vás pozývam na ďalší ročník, aby ste sa aj vy mohli obohatiť a ešte viac spriateliť s Bohom :)

Dobrovoľníctvo na R13

Na R13 ma zavolal náš univerzitný kaplán ešte hádam v januári. Prvotný zápal sa striedal počas toho polroka s nechuťou a rozhodnutím, že nikam nejdem. Napokon zvíťazil zápal pre dobrú vec. Prípravy boli vyčerpávajúce a celé mi to trošku pripomínalo citát zo Svätého písma: "Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek." (Jn 16,21). A tak táto únava bola úplne zanedbateľná pri pohľade na akciu R13, pri pohľade na všetkých tých vysmiatych účastníkov, pri počúvaní katechéz, aj pri stretávaní starých priateľov a známych. Mojou pracovnou zónou bolo ubytovanie na najvzdialenejšej škole spolu s ďalšími piatimi dievčatami. A aj keď sme boli od všetkých vzdialení na 30 - 45 minút svižnej chôdze, s "kolegyňami" sme sa každou minútou presviedčali o Božej blízkosti :)

Naša škola bola nielen najvzdialenejšia, ale bývalo na nej aj najviac účastníčok ;) - niečo okolo 350. 

Vo štvrtok v prípravnom týždni sme sa ako dobrovoľníci rozdelili do jednotlivých škôl. Mne sa k dispozícii dostala posledná baba, pretože do ostatných škôl už boli porozdeľovaní po 5 - 6 osôb. My sme boli dve. Školu sme si teda šli pripraviť spolu s o. Pavlom Hudákom a s jedným chalanom z registračného tímu. Až v noci zo štvrtka na piatok sa veci vyjasnili, z každého ubytovacieho tímu sa obetovala jedna baba a v piatok ráno nás už na naše Kľačno putovalo šesť. Vďaka Bohu. Služby v škole sme si rozdelili tak, aby sme stíhali aj časť programu. V piatok, kedy sv.omša začínala v netradičnom čase 17:13, som mala službu spolu s dvomi kamarátkami do 17:00 a rozhodli sme sa, že aj ked sv. omšu už nestíhame, sadneme na mestskú a pôjdeme predsa len aj ked už na začatú :) Sadli sme teda na mestskú, ktorá šla 17:07 a príchod ku Koniarni mala 17:30. Preto sme premýšľali, kde vystúpiť. Rozhodli sme sa pre náš dobrovoľnícky "stage"  - Gymnázium sv. Andreja, odkiaľ potom prejdeme pešo. Tam však práve nastupovali do auta chalani - stavbári, ktorí mierili do Koniarne, tak nás vzali. Začiatok svätej omše sme však už nestíhali. Keď sme prišli pred Koniareň, bolo 17:25. Prekvapilo nás však veľké množstvo ľudí pred Koniarňou a vnútri boli všetci kňazi a biskupi pripravení na začatie sv. omše. Všetkým trom nám prebehol mráz po chrbte a keď sme si našli miesta na státie, svätá omša začala. Akoby čakali len na nás. Bol to krásny zážitok - malý zázrak. A takýchto zázrakov sme zažili mnoho...

Som šťastná, že som mohla poslúžiť na tejto akcii. Aj keď som bola v najvzdialenejšej škole, no za 45 minút spoznám predsa viac ľudí ako za 10 ;) A vďaka Bohu za tento čas aj za to, že sa nikomu nič vážne nestalo, aj keď zdravotníci mali asi najviac práce.

Vďaka Ti Bože za všetkých, ktorých som spoznala aj za tých, ktorých som nespoznala, veď vďaka nim sa mohla táto akcia uskutočniť ;)

MOJE SESTRY :)

Nemám sestru. Hm. Aspoň nie takú poriadnu - rodnú, vlastnú. Ktosi múdry raz povedal: "Priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme" S Verčou a Monikou nás spojil sám Boh. Trávili sme spolu veľa času a keď nám už 10.ty človek položil otázku či sme sestry, začalo sa nám to páčiť :) a tak sú z nás sestry :) Minulý rok
v lete bola naša Monika v Nemecku a mala sa vrátiť na začiatku septembra, kedy má aj narodeniny. Spolu s Verčou sme premýšľali nad vhodným darčekom a rozhodli sme sa jej zložiť niekoľko piesní a nahrať ich na CD. A tak to začalo. Nekonečné vymýšľanie rýmov a textov, skladanie hudby a kadejakých zvukových efektov, až naša práca priniesla ovocie. Na konci augusta naše prvé CD uzrelo svetlo sveta a teší sa tomu dodnes :) Čoskoro bude mať prvý rôčik a možno aj nového bračeka alebo sestričku :D CD obsahuje
10 piesní, z ktorých každá mala priniesť nejaký účinok. Pevne veríme, že aj priniesli a stále prinášajú aspoň úsmev na tvár a spomienky na krásne spoločné chvíle :)